V parku za mestom Sokolany náhodní turisti objavili v poraste mŕtvolu. Okamžite mobilom zavolali políciu. Onedlho na miesto prišiel vyšetrovateľ Chudý s dvoma policajtmi v uniforme. Pri obhliadke zistili, že ide o muža, ktorý má rozbitú tvár, asi skalou. Na ramene má tetovanie, na krku stopy škrtenia. Záhadné sú rezné rany na hrudi okolo prsných bradaviek.

Chudý si spomenul, že pred polrokom od mesta asi 30 kilometrov za obcou Volany našli zavraždeného muža s podobným zmrzačením. Môže to mať súvislosť, pomyslel si. Na dvere niekto zaklopal a priviedli do kancelárie ženu Elenu Dakenovú. Po zverejnení detailu tetovania v tlači sa prihlásila, že je sestra zavraždeného. Ako potvrdila pitva podľa chrupu a podľa jej výpovede, bol to jej 25-ročný brat David Daken. Zistilo sa, že bol nezamestnaný bezdomovec, príležitostne si privyrábal, býval v akejsi záhradnej chate za mestom a často u neho prespával Jano Smyda, nie veľmi dôveryhodná osoba. Ako sa zistilo, je to homosexuál zaľúbený do Davida.

Pri ďalšom pátraní narazili na Zuzanu Richardovú. Priznala, že Daken u nej často spával, mali spolu pomer, ale upozorňovala, že jej vraj ukradol zlatý prsteň s kameňom a odvtedy sa neukázal. V zlosti vyhlásila, že keby ho vraj objavila, tak ho zabije. Vyšetrovateľ ju s úsmevom prepustil s poznámkou, že na to je asi pritenká. Avšak vďaka médiám sa vražda rozšírila na verejnosti. Vtedy ohlásili z mestskej väznice, že jeden väzeň chce k vražde Dakena vypovedať. Väzeň  Štefan Laurenc pri predvedení vypovedal, že raz v istom bare stretol muža, ktorý mu zaplatil pár pív, ba aj večeru. A odrazu mu ponúkol aj kšeft. Ak sa vraj vyzlečie donaha, nechá sa priviazať povrazom k stromu a nechá sa vyfotografovať, dostane dvesto eur. Významne pridal, že to bol blondín vyššej postavy. Vyšli vraj teda von, nasadli do bielej dodávky a muž ho viezol za mesto na lesnú cestu. Cesta však bola mokrá a zapadli do blata. Šmýkalo sa. Práve vtedy išli okolo akýsi chlapi, blondín vystúpil a požiadal ich o pomoc.

„Presadol som za volant,“ vypovedal ďalej, „ ale vtedy som vzadu dodávky uvidel povrazy a pohodený veľký nôž. Dostal som strach. Keď chlapi zatlačili, pridal som plyn, auto sa pohlo a s bijúcim srdcom som uháňal preč. Dostal som sa na hlavnú cestu. Mal som však smolu, zastavili ma policajti, nemal som doklady a zavreli ma za krádež. Totiž nebolo to moje prvé ukradnuté auto.“

Chudý dostal správu, že krádež bielej dodávky ohlásil majiteľ drogérie Pavol Lotig. Pri výsluchu však vypovedal, že žiadneho blondína nezamestnáva. „Takže toho blondína si Laurenc vymyslel, aby zakryl pravdu o krádeži auta,“ konštatoval, ale nedalo mu, aby sa nahlas kolegom nepriznal, že je mu čudné, načo má drogista v aute také predmety, aké spomínal Laurenc. Pri ďalšom vyšetrovaní neďaleko miesta, skadiaľ Laurenc ušiel s autom, našli v poraste svetlovlasú parochňu. Keď u Lotiga prezerali dodávku, boli tam akési povrazy, dve železné tyče, ako tvrdil Laurenc, ale žiaden nôž.

Pri vyšetrovaní sa podarilo objaviť aj skupinu mužov, lesných robotníkov, ktorí potvrdili, že pomáhali vytlačiť dvom mužom dodávku z blata. Keď sa auto pohlo, šofér zrazu pridal a ušiel. Ten svetlovlasý pán za ním utekal. Bolo im to vraj smiešne a či ho dobehol, to už nevedeli povedať.

Do pátrania prišla nová šanca, prihlásil sa muž menom Michal Kogan, vodič nákladného auta. Pri výsluchu vypovedal: „Sedel som v motoreste pri diaľnici, keď si ku mne prisadol muž a začal sa zhovárať. Bol mimoriadne vtipný až zábavný a pritom grand, zaplatil za mňa celú útratu. Ak vraj pôjdem s ním neďaleko do lesíka, zaplatí mi 200 eur, ak sa vyzlečiem donaha, on si ma odfotografuje.“

„No a?“ čakal ďalej vyšetrovateľ.

„Sprvu som nechcel, bolo mi to smiešne. No keď zvýšil na 300 eur, tak som súhlasil. Zašli sme za motorest do lesa a vyzliekol som sa. Tristo eur mi položil na košeľu, na pníku, kde som si zložil šatstvo a vtedy ma oprel o strom a začal ma povrazom priväzovať. Bolo mi to stále smiešne, obaja sme sa tomu smiali. Ale keď zistil, že sa už nemôžem hýbať, zohol sa po fotoaparát, natiahol si gumené rukavice a namiesto fotoaparátu vytiahol niekde z nohavíc dlhý nôž a zarezal mi na prsiach dlhší rez. Začal som revať. Zapchal mi ústa handrou. Čudne sa chvel a povrazy mi pritiahol. Zrazu sa zháčil, pozeral dolu, asi ho niekto vyrušil. Schytil z košele tri stovky a rozbehol sa k motorestu.“

„Ako vyzeral?“

„Vyšší, tenký, dosť nervózny a nenormálne navoňaný ako slečinka,“

„Čo ste urobili?“

„Keď som sa z povrazov vymotal, utekal som za ním. Bolo už šero, zbadal som iba, ako naskočil do akejsi dodávky  a zmizol na diaľnici.“

„Akej farby bola dodávka?“

„Ťažko presne povedať, bola už skoro tma,“ vypovedala neisto Kogan.

Výpoveď jasne dokazovala, že išlo o vraha všetkých troch – vyslovene podobných úmyslov vraždiť. Možno, že vrážd bolo aj viac. Vyšetrovateľ konštatoval: „Používal rukavice, preto sme nikde nenašli rovnaké dôkazné otlačky na telách obetí.“ Nebol si však celkom istý, či si Kogan všetko nevymyslel, aby odvrátil podozrenie na neho. Opäť ho predvolal na pohovor. Znova si vypočul jeho výpoveď, ktorá bola rovnaká. Potom mu ukázal niekoľko fotografií zločincov a medzi nimi aj podozrivých v tomto prípade. Kogan po chvíli prstom naznačil: „To je ten, čo ma hostil v motoreste!“

Chudý vzal fotografie a vyzval kolegov: „Som presvedčený, že pôjdeme naisto za vrahom aj so zatýkačom.“

Riešenie Krimihádanky Úchylný fotograf:
Po Koganovej výpovedi si bol vyšetrovateľ Chudý viac – menej istý, že cesta vedie už celkom  zreteľne k objasneniu zložitého prípadu.  Jano Smyda nebol typ vraha, bol citlivý a Davida mal rád ako homosexuál a nevedel by vraždiť. Laurenc bol obyčajný zlodej áut. Keď Kogan ukázal rozhodne na fotografiu drogeristu Lotiga, bolo jasné , že postihnutý o krádež auta, navoňaný pán s gumovými rukavicami za motorestom bol on. Ten, čo zavraždil aj Davida Dakena.

Článok sme prevzali z obľúbeného ženského  portálu woman.sk.