Zuzana, 25 rokov, muži ju stále zraňujú

Človek sa musí smiať, aj keď má v očiach slzy. Roky bežia ako voda v potoku. Občas narazí na kameň či prekážku a zdolať ju musí. A taký je aj život, bez prekážok si ho málokto vie predstaviť. No ja by som si nikdy nebola pomyslela, že život mi do cesty bude stavať jeden problém za druhým.

Po strednej škole a úspešnej maturite som sa rozhodla opustiť brány rodičovského domu a vybrať sa do sveta. Ťahalo ma to. Iný svet, iní ľudia, kopec nových zážitkov. Anglicko sa stalo na čas mojím druhým domovom. Vymenila som pár rodín, spoznala kopec ľudí, inú mentalitu, spôsob života. Ale najmä môj vzťah k deťom sa dosť prehĺbil. Dva roky ušli ako voda a ja som so slzami v očiach opúšťala krajinu, ktorú som si zamilovala. Doma to bolo zo začiatku krásne, rodičia boli radi, že ma majú opäť doma, lenže po čase som si začala klásť častejšie otázku: „Čo ďalej?“

Robota sa hľadala dosť ťažko. Po dvojmesačnej skúsenosti v jednej nemenovanej firme som sa rozhodla skúsiť šťastie v susednom Česku. Z plánovaných 3 týždňov bolo nakoniec 18 mesiacov, a možno by to bolo aj viac, keby som sa nezaľúbila. Žiaľ, do muža, ktorý ma veľmi zranil. Láska je slepá a mňa veľmi oslepila. Mala som prácu, ktorá ma bavila a k tomu muža, ktorý ma rozmaznával a „ľúbil“. To som si však iba myslela, ale skutočnosť bola iná. Inak by nespravil to, čím ma najviac ranil.

Začiatky boli krásne, zaujal ma na prvý pohľad. Zaľúbila som sa do jeho krásnych tmavých očí. Darčekmi rozmaznával moju dušu a ja som verila, že ma ľúbi skutočnou láskou, veď nik predtým mi nenosil každý týždeň kvety, nepozýval do kina či na večere. Plánovali sme si spoločnú budúcnosť, bývanie i deti a ja som verila, že som našla muža, ktorého milujem a na ktorom mi záleží. Po päťmesačnej známosti som ho túžila mať celý život pri sebe. Pripadalo mi, že sme spolu večnosť a zatúžila som po dieťati. Veď každá žena túži po mužovi, ktorý ju bude mať rád a keď takého nájde, tak na rad prichádza túžba po dieťati, rodine, spoločnej domácnosti. A mňa tá túžba celkom pohltila.

Keď som opúšťala gynekologickú ambulanciu, s úsmevom a tým nádherným hrejivým pocitom šťastia, netušila som ešte, čo ma čaká. Až vtedy som spoznala jeho pravú tvár. Zhodil masku a pri slovách, že nosím jeho dieťa pod srdcom, nedokázal vydať zo seba ani jediné slovo, objatie či dať najavo pocit, že je šťastný. Ranilo ma to, nečakala som takú reakciu muža, ktorého ľúbim. Že sa zachová ako človek, ktorého akoby som práve stretla na ulici.

Zavrel sa v kúpeľni a ani neviem, ako sa mi podarilo otvoriť po 15 minútach dvere. Ten pohľad ma ranil a šokoval súčasne. Ležal nehybne vo vani plnej krvavej vody s podrezanými žilami. A ja, mladá 22-ročná žena, ktorá bola plná nádejí a očakávaní, že stretla toho pravého muža… V tej chvíli sa môj svet zrútil ako domček z kariet. Nevedela som, čo mám robiť, či kričať na plné hrdlo, alebo zachraňovať život človeku, ktorého som ľúbila a ktorý sa tým jediným momentom zmenil na nepoznanie. Zo dňa na deň som cítila, že sa stráca predo mnou. Pokúšala som sa zabudnúť na to, čo sa stalo, dať mu druhú šancu, ale to, čo urobil, som nečakala. Odišiel, telefón si vypol, nik o ňom nevedel, kde je, zmizol a viac sa neozval.

Rodičia nečakali správu, že čakám dieťa. Dosť ťažko to niesli. Každý deň odznelo milión otázok a poúčaní. Ocitla som sa v začarovanom kruhu a nevedela, čo mám robiť. Či ostať slobodnou mamičkou, alebo ísť na potrat. Bola som dezorientovaná a mala som problém nájsť samu seba vo všetkých tých otázkach.

Možno to tak malo byť, v druhom mesiaci tehotenstva som zbadala inzerát. Muž hľadal rozvedenú alebo slobodnú mamičku. A tak som napísala. Z občasných esemesiek a telefonátov sa stali pravidelné. Potom prišli stretnutia. Boli sme si sympatickí, tak sme sa rozhodli skúsiť to spolu. Aj keď medzi nami bola 160 km vzdialenosť, dokázali sme ju prekonať. Po polročnom vzájomnom spoznávaní som podľahla presviedčaniu rodičov i svokrovcov. Zobrali sme sa. Už pred svadbou sa však vyskytli problémy, ktoré sa môj nastávajúci snažil zatĺkať a ja som stále dúfala, že návšteva dotyčných pánov policajtov bola iba omylom.

Mesiac po svadbe sa mi narodila dcérka. Môj manžel ju prijal za svoju, keďže on sám nemohol mať deti. Dozvedela som sa to však až po svadbe a nie z jeho úst, ale z úst jeho mamy. Dosť ma to mrzelo, ale časom som zistila, že to nebola jediná okolnosť, ktorú mi zatajil.

Bývali sme v podnájme, bolo to fajn. Bola som rada, že sa malá narodila do úplnej rodiny. Lenže naša svadba bola iba jedným veľkým omylom. Zistila som až po roku, že som si zobrala za muža chlapa, ktorý je v skutočnosti úplne iným, než akého som ho poznala. Muža, ktorý má rád iba sám seba, peniaze, kamarátov či alkohol. Jeho vlastná rodina, ani rodičia ho vôbec nezaujímali. Klamal často, skoro vždy, len bol natoľko šikovný, že vždy mal aj vysvetlenie, tak som ho v ničom nepodozrievala. Keď nebol doma s vlastnou rodinou, vyhľadával spoločnosť iných žien. Tá skutočná pravda o mužovi, s ktorým som žila, ma veľmi zabolela.

Zo začiatku bolo všetko fajn, zohnal podnájom, snažil sa platiť pravidelne nájomné i výdavky okolo bývania. Zariadili sme spoločne dvojizbový byt
od kuchyne až po spálňu. Nič nám nechýbalo. Bola som šťastná. Potom začal podnikať, lenže časom sa ukázalo, že nedokáže jednať so zákazníkmi, nieto ešte s chlapmi, čo preňho pracovali. Nikto nedokázal s ním pracovať dlhšie ako dva mesiace. Ľudia sa uňho menili ako ponožky, ale vinu dával iba druhým. Seba nevedel kritizovať. S každým mal nejaký problém a nedokázal nič riešiť s chladnou hlavou. Iba bitkou a vyhrážkami. Trápilo ma to. Potom sme odišli bývať k jeho rodičom. Že vraj na dva týždne, ale bolo z toho pol roka. V rodnej dedine stále vyhľadával spoločnosť svojich priateľov, alkohol, krčmu. To sa stalo zmyslom jeho života. Domov chodil podgurážený, alebo neprišiel vôbec. No a nikto mu nesmel dohovárať, lebo potom všetka tá zlosť vyšla na povrch. Najprv udieral iba do stola, potom aj do iných vecí a nakoniec si dovolil udrieť aj mňa, ženu, ktorej prisahal večnú lásku pred Bohom. Každý deň som žila v strese. S nervami som bola na konci. A aj tak som sa nedokázala od neho odpútať. Moje zlaté prstienky odniesol do záložne, svokrovcom mizli peniaze. Zákazníkom, od ktorých si vypýtal finančnú zálohu na materiál, tvrdil, že som mu peniaze minula a pritom som žila iba z materskej.

Začal klamať a všetko to zlé hádzať na mňa či rodičov. A potom to prišlo, najprv sa iba vyhrážal rečami, že odíde za inou. Nakoniec aj odišiel. Našiel to, čo hľadal, ženu o dosť staršiu, výzorovo sa s ňou príroda moc nepohrala, ale pri fľaši s alkoholom si rozumejú výborne. Jediný dôvod, prečo opustil rodinu, je, že nezniesol pravdu. Prestala som sa báť jeho vyhrážok a faciek a uvedomila som si, že takého muža si nezaslúžim. Mám krásnu dvojročnú dcéru, ktorá je pre mňa všetkým. Mala som sa kam vrátiť. Moji rodičia mi podali pomocnú ruku, aj keď ich to veľmi trápi a bolí. Som im za to vďačná. So svokrovcami i bývalým švagrom a švagrinou som nikdy nemala taký priateľský, úprimný vzťah ako teraz.

Dokázala som sa nad všetko povzniesť a pozerať sa s otvorenými očami na realitu. Prikázať si, že žiť sa musí, aj keď sa život s nami nemazná. Pomohol mi kopec ľudí, ktorí sa dokázali vžiť do mojej situácie. Pomohlo každé dobré slovo, podpora. Sú dni, keď sa mi kotúľajú slzy po tvári a spomienky ožijú, ale ja sa už neobzerám dozadu. Dvaja muži ma ranili na duši. A aj keď som už dávno vyrástla z rozprávok, verím, že raz príde muž, ktorý si ma bude vedieť vážiť ako ženu a zo všetkých síl urobí všetko, aby ma nestratil.

Aj vy máte napísané podobné príbehy zo života?
A ešte nikde ste ich neuverejnili?
Napíšte nám na adresu books@plat4m.sk.
Najlepšie príbehy zaradíme do plánovanej publikácie príbehov.
Iné príbehy nájdete TU.