Tento príbeh sa stal v čase, keď som pracoval v redaktorskom tíme, ktorý pripravoval reláciu Televízny klub mladých. Staršie ročníky divákov sa iste pamätajú na pravidelné relácie s týmto názvom. Vysielali sa každý týždeň a medzi mládežou boli tieto utorňajšie vydania obľúbené, mali naozaj bohaté divácke ohlasy.

Do redakcie prichádzali celé koše listov, nehovoriac už o množstve telefonátov. Prinášali sme tu zaujímavosti z rôznych oblastí, ktoré mali čo povedať najmä mladým divákom, reportáže z rozličnej činnosti mladých priamo z terénu, predstavovali sme osobnosti z oblasti vedy, kultúry, športu a v každom vydaní hosťovali známe hudobné skupiny a populárni speváci. Bolo to obdobie redakčnej práce, na ktoré si veľmi rád spomínam.

Život ponúkal toľko zaujímavých tém, ktoré sme objavovali, nachádzali v ponukách našich divákov, a tie sme spracúvali rôznymi formami na obrazovku. Ale chcel by som sa zvlášť vrátil k jednému vydaniu, ktoré sme pripravovali pod mojím redakčným vedením v réžii môjho dlhoročného spolupracovníka režiséra Juraja Haľamu. A to aj napriek tomu, že sa táto relácia skončila veľmi smutne, ba doslova tragicky.

Asi dva roky pred prípravou tohto vydania sme robili filmovú reportáž o študentoch Strednej poľnohospodárskej školy v Malinove. Reportáž mala trochu charakter náboru a získavania mladých ako odborníkov do nášho poľnohospodárstva. Riaditeľ tejto školy bol veľmi dobrý odborník, pedagóg, človek plný nápadov a obdivoval som jeho zmysel pre humor. Jeho škola, ako si pamätám, v tých časoch bola jedna z najvychýrenejších v republike. Spomenul som si na túto reportáž a dostal som nápad. Zaradiť do spomínaného vydania blok o tom, ako si možno pripraviť a naaranžovať kvety k rôznym príležitostiam, pekne upravenú kyticu do vázy či pôsobivú ikebanu. Študenti tejto školy mali jednak odbornú prípravu a navyše si ich často pozývali ako aranžérov kvetinovej výzdoby pri určitých príležitostných oslavách do podnikov alebo rôznych inštitúcií.

Keďže som sa s riaditeľom dobre už poznal, ohlásil som sa mu, že ho navštívim. Môj návrh prijal s nadšením. Predsa to bola istá publicita práce jeho študentov i reprezentácia školy. Ešte v predstihu prípravy relácie sme sa jedného dňa zašli na školu s režisérom Jurajom Haľamom na malú obhliadku. Skupina študentov, boli to v prevahe dievčatá, nám predvádzali rôzne exponáty, ktoré dokázali vytvoriť. Tu sme už konkrétne vybrali a dohodli, čo budú v štúdiu aranžovať, ukážu postup a ktoré z nich budú s moderátormi relácie o tejto práci hovoriť.

Režisér požiadal riaditeľa, či by nemohli pestro vyzdobiť kvetmi a naaranžovať aj výstavku ich produktov v televíznom štúdiu, z ktorého budeme vysielať. Išlo o rôzne ovocie a pestré koše s čerstvou zeleninou. Riaditeľ súhlasil a s nadšením nás potom pozval do školskej vinnej pivnice na pohárik ich vlastného vína.

Samozrejme, kto by takúto ponuku neprijal. Víno bolo naozaj kvalitné a „okoštovali“ sme niekoľko odrôd. Vtedy mi režisér v dobrej nálade povedal:
„Tak ti mi zišlo na um, budeme mať v štúdiu plno kvetov i zeleniny. Dobre by padla i vhodná pesnička.“
Zasmial som sa a odbavil som ho jednoducho s tým, že necháme to na kolegu hudobného dramaturga.
„Veď hej, ale nedávno som počul jedného českého speváka. Spieval dobrú a recesnú pesničku o špenáte,“ nedalo mu to a pracoval už na relácii v myšlienkach, hoci by mal vychutnávať zlatistý mok.
„Viem, Jiří Schelinger,“ zareagoval som, „volá sa to tuším – Co tak dát si špenát!“ Zaimprovizoval som názov pesničky a nápad sa mi celkom zapáčil.

Hneď na druhý deň som zavolal do Prahy. Mali sme tam známeho v istej agentúre, ktorý nám dohadoval českých spevákov alebo hudobné skupiny do našich vysielaní. O dva dni mi potvrdil, že Jiří je voľný a príde do Bratislavy veľmi rád. Dohodli sme aj špenátovú pesničku.

V deň nakrúcania relácie, keď som práve vychádzal zo štúdia, produkčný stál na chodbe s mužom v džínsovom oblečení. Spoznal som, že je to spevák Jiří Schelinger a produkčný mi ho hneď aj predstavil. Vedel som, že jeho pesnička z pera Karla Svobodu a Františka Ringa Čecha sa bude nahrávať asi o hodinu, nuž som Jirku pozval na kávu do našej reštaurácie na dvadsiatom ôsmom poschodí. Vo výťahu sme si vymenil niekoľko viet o tom, ako sa mu cestovalo, čo nás inšpirovalo zaradiť túto jeho pesničku o špenáte do relácie. Medzi iným názov pesničky vo mne vyprovokoval otázku:
„A máte vôbec rád špenát?“
Zasmial sa a odpovedal:
„Písničku ano, ale špenát na talíři vůbec ne!“

Keď nás výťah vyviezol na najvyššie poschodie, vyšiel z neho rovno k oknám, prechádzal sa okolo nich a kochal sa výhľadom do všetkých strán. Objednal som kávy a pomaly som prišiel k nemu. Obdivoval ako ďaleko dovidieť a prirovnával, že za podobným výhľadom v Prahe rád chodieva na Petřín. Zrazu jeho pohľad skĺzol dolu na cestu tesne pri našej budove a za ňou na cintorín v Slávičom údolí, kde práve prebiehal pohrebný obrad.
„To tady máte hned pod nosem pohled na svoji perspektívu,“ žartovne poznamenal.
„Čo sa dá robiť, tam raz skončíme všetci,“ odpovedal som mu s úsmevom, jemne som ho chytil za lakeť a viedol ku stolíku, kde už sa parila zo šálok čierna káva.
Sadli sme si do kresiel.
„Myslím, že na to ješte máme času dost,“ vyhlásil sadajúc si za voňavú šálku. A táto posledná veta sa mi znova v mysli vynorila na druhý deň v úplne inej situácii.

Jiří v ten deň v štúdiu pesničku naspieval, nahrávka bola vydarená. Keď v detailnom zábere na bohatý kôš so zeleninou kamera švenkovala z rôznych výstavne pekných kusov zeleniny až na svieže lístočky špenátu. Vtedy sa odrazu zjavil za zeleninou spevák s pesničkou – Což takhle dát si špenát…

Na druhý deň sme dokončovali nahrávanie relácie a režisér Haľama chcel ešte urobiť niekoľko prestrihov so Schelingerom na inzerty do pesničky. Vyzval mikrofónom do štúdia produkčného, či je už pán Schelinger v štúdiu.
„Urobím tých pár záberov a môže letieť domov.“
Produkčný mu trocha nervózne iba povedal, že pán Schelinger tu zatiaľ nie je, bude ho ihneď volať do hotela. Asi po hodine hlásila asistentka produkcie režisérovi, že pán Schelinger nepríde.
„Totiž on už nikdy nepríde,“ dodala skoro pateticky s očami lesklými od sĺz.

Dozvedeli sme sa, že skutočne už pán Schelinger nepríde, lebo sa mu stala nehoda. O niekoľko hodín neskôr sme dostali správu, že nebola to iba nehoda, náš spevák sa stratil a je zatiaľ nezvestný.

Údajne večer po nahrávaní si v hoteli Devín, kde bol ubytovaný, po večeri zašiel do hotelového baru. Bol predsa dosť známou osobnosťou, a tak ho asi pozvali do svojej spoločnosti nejakí mladí ľudia. Dobre sa zabávali, minulo sa pri ich stole pomerne dosť alkoholických nápojov a nálada začínala byť stále viac bujnejšia. Podľa informácií z neskorších dní o určitých podrobnostiach, vraj v menšej spoločnosti si vyšiel na vychádzku pred hotel. Partiu okrem Jiřího robili údajne dve mladé ženy a urastený muž športového výzoru. Prechádzkou sa dostali popri nábreží Dunaja až na most.

Tam nastala osudná chvíľa. Obdivovali pohľadom hladinu rieky pod sebou a u niekoho vznikol zrazu nápad, či by sa dalo skočiť dolu do vody. Ťažko už dnes popísať, aká sa tu rozohrala situácia. Ktosi nadhodil stávku, že skočí dolu. Dospelo to až k tomu, že mladý muž sa postavil na zábradlie a odhodlane skočil do hĺbky niekoľkých desiatok metrov. Dopadol vraj na hladinu, tečúca masa rieky sa rozvlnila a po chvíľke o niekoľko metrov dolu prúdom sa objavila na vode hlava odvážlivca, a ten plával rýchlymi tempami ku brehu pod mostom.

No veľké prekvapenie nastalo u žien pri zábradlí, keď rovnako ako predchádzajúci hrdina, vyliezol na zábradlie aj Jiří Schelinger a skočil. Či to bolo z prestíže, ktorá sa skrývala v stávke alebo z nevysvetliteľného momentálneho podnetu, keď uvidel vyplávať muža na hladine. Ženy vraj zvrieskli, on skočil, hladina ho pohltila, žiaľ, nikde sa na nej už neobjavil.

Po niekoľkých dňoch telo známeho speváka objavili ďaleko za Bratislavou, a takto nešťastne sa skončila kariéra známeho a tak talentovaného pražského speváka. Je to tragický koniec a možno nie veľmi patrí k úsmevným príbehom, ktoré tu spomínam. Je to len pripomienka, že život plynie nie vždy iba vo veselých chvíľach, ale niekedy si vyžiada aj smutnú pointu a pritom často i malú slzičku v oku.

Príbeh je z pripravovanej knihy od Miroslava Horáka.