Lujza, 25 rokov, sa rozlúčila s tým, čo milovala

Valentín, deň zaľúbených, bol pre mňa pred pol druha rokom zaujímavý. Z ničoho nič vám niekto zavolá do práce, overí si, či pracujete a zrazu sa objaví vo dverách. Prvý moment nebol síce prekvapujúci, pretože som si myslela, že návšteva toho pána je pracovná. V tom čase som si hľadala nové zamestnanie a s ním som tiež hovorila o možnom mieste.

Ale prekvapením bolo, keď vytiahol hlinené srdiečko, ktoré mi daroval k Valentínovi. Zaskočilo ma to, pretože ten pán nielenže bol odo mňa o pár rôčkov starší, ale bol ešte aj šéfom môjho brata. Najskôr som odmietla prijať darček, ale v deň zamilovaných sa vraj čokoľvek môže darovať tomu, kto nám je sympatický.

Tým to pre mňa vtedy skončilo. O dva týždne ma však pozval na večeru. Išla som. Ani neviem prečo. Od prvej chvíle, čo mi ho brat predstavil, mi bol sympatický. Je inteligentný, slušný, rozvážny. Najskôr to boli len večere. Cítili sme vzájomné sympatie, ale báli sme sa o nich hovoriť. Naše rozhovory sa týkali len našich doterajších životov. Vtedy tu boli ešte prekážky, ktoré nám to nedovoľovali. Ja som „ťahala“ nudný vzťah a on bol v rozvodovom konaní. A ešte k tomu ten vekový rozdiel. Ale neprešiel deň, aby sme si nezavolali aspoň trikrát. Stretnutia boli častejšie a zaujímavejšie. Poukazoval mi najskôr krásy nášho okresu: prírodu, kvety, zvieratká, zaujímavosti, o ktorých som ani nevedela, že vôbec existujú. Neskôr cieľom našich výletov boli jaskyne a kultúrne pamiatky.

Po mesiacoch sme už vedeli, že nevieme byť jeden bez druhého. Ale čo ostatné? Samé otázniky a len jedna odpoveď. Nemôžeme byť spolu. Každý rozumný človek si uvedomuje, že to nie je správne. Ale čím viac sme sa tomu bránili, tým to bolo horšie. Preberali sme to tisíckrát. Bolo veľa dôvodov na to, aby sme to „držali“ len v medziach priateľstva. Ale zvíťazila medzi nami láska. Vedeli sme, že tým vznikne plno problémov, ktorým treba čeliť. Problémy nastali u mňa. Tak, ako každá mama, aj moja mi bránila, zakazovala, dohovárala. Áno, mala pravdu, neprotirečila som jej, ale snažila som sa jej vysvetliť, že niekedy sa v živote stávajú aj takéto veci. Vysvetľovala som jej, ako veľmi mi záleží na ňom, nikdy som nebola šťastnejšia ako s ním, nech ma neodsudzuje. Ustúpila som, tak ako mnoho ráz predtým. Chcela som ukončiť priateľstvo a kontakt s ním. Ale vtedy som pochopila, že jemu na mne naozaj záleží. Mama to síce nechápala, ale nechala to na mňa. Medzitým som sa ja rozišla s chlapcom a on sa rozviedol. V ceste našej lásky by nám už nemalo nič stáť. Absolvovali sme dovolenku aj s mojím bratom a jeho rodinkou. Chodili sme k nemu na záhradu, keďže obidvaja máme radi záhradníčenie. Pomáhali sme si navzájom. Radovali sme sa z každej maličkosti, ktorá nás robila šťastnými.

Po pol druha roku je koniec. Je strašné na to myslieť. Bolí to ako nikdy predtým. Neviem presne prečo, ale jednu júnovú nedeľu som si zbalila všetky svoje veci, rozlúčila som sa so všetkým, čo som milovala, a odišla som. Zdalo sa mi, že sa zmenil a bála som sa sklamania. Ani vtedy, keď som sa ho pýtala, čo sa s ním deje, že to nie je „on“, jeho odpoveď iba znela: „Nájdi si mladšieho.“ Nevedela som, ako mám vyriešiť túto situáciu. Vedel veľmi dobre, ako mi na ňom záleží, že to nie je len pekná tvár mladého muža, ale že mne záleží na charaktere človeka, na vzájomnej úcte a dôvere. S odstupom času môžem povedať, že som bola hrdá, keď som sa s ním prechádzala, aj keď sa ľudia na nás pozerali s opovrhnutím.

Možno dôvod tuším, možno sa ho nikdy nedozviem, ale chcem mu poďakovať za všetko krásne, čo mi dal, za každú chvíľu, prežitú s ním, za každý pohľad, ktorý kedysi venoval len mne. A hlavne za to, že ma naučil rozvážne myslieť.