Jedného dňa nastúpila do ľudovej školy mladá učiteľka Zuzana. Kráska ako z filmu, vysoká, modrooká, so zlatým vrkočom vlniacim sa okolo jej nežného hrdla. Všetci muži z nej boli namäkko, no naša „Švédka“, ako sme si ju nazvali, si nás chladne držala od tela. Jej podkrovná izba v dome učiteľovej rodiny bola ako nedobytná pevnosť a aj pokusy zoznámiť sa s ňou prostredníctvom učiteľovej dcéry zostali bez úspechu. Márne sme obchádzali učiteľov dom či vyčkávali pred školou. Nakoniec práve mne sa podaril husársky kúsok stráviť s ňou takmer celé odpoludnie a dokonca si s ňou dohovoriť rande. Slečna Zuzana si bola totiž čosi vybavovať v krajskom meste, a práve v tom čase sa tam nachádzala aj moja maličkosť.

Takmer sme sa zrazili vo dverách jedného úradu, a to už sa naozaj nedalo cúvnuť. A tak sme po všetkých úradovačkách zašli spoločne do cukrárne na kávu a na zákusok, a potom sme sa spolu ešte vyše dve hodiny trmácali v osobáku na ceste domov. Pamätám si, že bolo horúco a v preplnenom vlaku nebolo nijako príjemne, no pre mňa to bola priam rajská jazda. Stihli sme si totiž potykať a trochu sa aj porozprávať. Beznádejne som sa do nej zamiloval. Podotýkam, že jednostranne a tykanie bola jediná a asi najväčšia dôvernosť, akú pripustila. Napriek tomu som ju začal vytrvale vyčkávať pred školou a ona z času na čas dovolila, aby som ju odprevadil domov. Čo vám budem rozprávať, každá návšteva divadla, kaviarne či výlet do prírody bol tvrdý boj, ktorý som musel ťažko vybojovať.

Druhý by to už možno dávno vzdal, no mňa priťahovala práve táto jej zvláštna nedostupnosť. „Takáto cnostná a morálna mladá žena bude iste ideálnou manželkou a matkou,“ pomyslel som si, keď raz opäť chladne odvrátila hlavu pri mojom pokuse o bozk na rozlúčku. Nezabúdajte, že vtedy boli iné časy a panenstvo do svadby sa u dievčat z dobrej rodiny považovalo za samozrejmosť.

Stokrát som ju vyzliekal a hladil
Bol to pre mňa priam šok, hoci v dobrom zmysle slova, keď ma po mojom vytrvalom, takmer ročnom neúspešnom dvorení, zrazu pozvala na nedeľný obed k svojim rodičom. Bývali v dedine vzdialenej ani nie päť kilometrov od nášho mestečka. Pripravoval som sa na tú návštevu akoby šlo prinajmenšom o zásnuby s grófkou. Obstaral som si dokonca novú košeľu a kravatu. Pre pani matku som kúpil príšerne drahé bonbóny a pre otca domácu pálenku. S roztraseným vnútrom i nohami som absolvoval srdečné privítanie v skromnom dedinskom domci jednoduchých Zuzaniných rodičov a pochutnal som si, už s upokojeným žalúdkom, na naozaj výbornom obede.

PREČÍTAJTE SI AJ TOTO PRIZNANIE:
MILOVALA som ich oboch

S prekvapením som zistil, že jej rodičia ma považujú za snúbenca svojej dcéry, ba aj Zuzana bola pred nimi ku mne oveľa milšia ako inokedy. Dokonca sa ku mne občas pritúlila a dovolila, aby som ju objal. Bol som v siedmom nebi. Po návrate do nášho mestečka som hneď požiadal Zuzanu o ruku. Myslel som si, že po tom zblížení u jej rodičov to bude samozrejmé. Mýlil som sa. Vysmiala ma a s pohŕdavým úškrnom mi oznámila, že na našom chodení sa nič nemení a ona nestrpí žiadne zbližovanie. Opäť to bola tá neprístupná „Švédka“ ako predtým. Nechápem, prečo som sa vtedy neotočil chrbtom a a neskončil tento vzťah-nevzťah. Na mňa však jej nedobytnosť mala opačný účinok. Rozpaľovala ma do nepríčetnosti a prebúdzala túžbu. V mojich predstavách a snoch som ju stokrát vyzliekal, hladil, rukami prechádzal po dokonalých krivkách jej tela, aby som sa jej nakoniec vo vášnivom objatí divo zmocnil. Boli sme len my dvaja a neopísateľná rozkoš… Skutočnosť však bola oveľa prozaickejšia. Hoci nás v mestečku všetci považovali za pár, naše chodenie končilo len letmým pobozkaním ruky pred jej domom. Nič viac.

Zatiahla ma do zemepisného kabinetu…
Všetko sa ešte viac zhoršilo, keď sa k nej asi po roku našej známosti nasťahovala kamarátka Irma, ktorá si u nás našla miesto účtovníčky. Odvtedy skončili aj naše „dôverné“ rozhovory. Všetky svoje problémy, radosti a starosti Zuzana riešila už iba s Irmou. A nielen to. Stalo sa pravidlom, že na všetky naše spoločné schôdzky, výlety a výpravy za kultúrou začala chodiť aj Irma, takže so Zuzanou sme vlastne nikdy neboli sami. Zuzka však očividne ožila, tvár jej žiarila a so svojou kamarátkou sa dokázala smiať na hocijakej maličkosti.

Priznám sa, žiarlil som na to mladé veselé stvorenie, votrelca, ktorý mi zobral aj to málo, čo mi bolo dopriate. To už bolo aj na moju poblúznenú dušu priveľa. Bol som zúfalý, nešťastný a konečne som si uvedomil, že nemá zmysel predlžovať toto trápenie. A tak som jedného dňa zašiel do školy a vyvolal Zuzku na chvíľu z triedy von na chodbu. Prišla ešte chladnejšia ako inokedy a s pohŕdavým úškrnom vyštekla: „Musí to byť? Čo je také nesmierne dôležité, že to nepočká do poobedia?“ Rýchlo, bez okolkovania, aby som si to nebodaj nerozmyslel, som jej oznámil, že sa už o ňu nebudem uchádzať, keďže vidím, že očividne z jej strany nie je ani náznak lásky ku mne. Reakciu, aká nasledovala, som nečakal ani v najkrajšom sne.

Zuzana najprv od prekvapenia doslova stuhla, vytreštila v hrôze svoje nádherné modré oči, potom ma prudko schytila a zatiahla do prázdneho zemepisného kabinetu. Nasledoval srdcervúci plač. Medzi vzlykmi z nej vyrážali slová o tom, ako ma miluje, no hanbí sa prejavovať svoje city. „,Preboha ťa prosím, neopúšťaj ma, zostaň so mnou navždy!“ Bolo to ako z gýčového filmu a chvíľu mi trvalo, kým som sa od úžasu spamätal. Nakoniec som, samozrejme, celý blažený prisľúbil, že zostaneme spolu a opitý šťastím som jej vzápätí navrhol, aby sme sa teda čo najskôr vzali.

Opäť na moje veľké začudovanie bez námietok súhlasila. Len povedala, že termín nášho sobáša musí dohodnúť so svojimi rodičmi. Obdobie do svadby bolo asi najkrajšie, aké som s ňou prežil. Všetky tie prípravy, výber svadobných šiat, miesta svadobnej hostiny, chystanie výbavy, zariaďovanie nášho spoločného bytu, osobné návštevy pozvaných svadobných hostí – veď to poznáte, bolo toho toľko, že ani nebol čas na nejaké dôverné chvíľky. Irma síce naďalej bývala so Zuzanou, ale stiahla sa celkom do úzadia, takže sme väčšinu povinností spojených so svadbou absolvovali len my dvaja. Pricestovali aj moji rodičia, ktorým som s hrdosťou predstavil svoju krásnu nevestu. Všetci kamaráti z nášho staromládeneckého spolku mi ju potichu závideli a ja som sa vznášal v siedmom nebi.

Na zariadenie bytu som minul takmer všetky úspory, no moji rodičia prispeli štedrou sumou na svadobnú hostinu a otec mi tajne odovzdal tučnú obálku s príspevkom na našu svadobnú cestu. Na tú som sa najviac tešil. Sníval som o romantickom týždni v Paríži, alebo v Benátkach, no Zuzana o tom nechcela ani počuť. „Miláčik, ja už som pre nás vybrala to najkrajšie miesto. Poznám jeden rozprávkový víkendový domček v Tatrách a vždy som si predstavovala, že práve tam sa budem milovať so svojou láskou.“ Povedala to tak sladko a milo, že som jej to nemohol odoprieť. Vraj už všetko zariadila a hneď po svadbe tam máme rezervovaný pobyt na dva týždne.

Irma môže spávať so mnou!
Svadba bola veľmi pekná, nevesta nádherná a hostia sa vraj na hostine v miestnej reštaurácii dobre zabávali až do rána. My sme však ešte večer, sotva sme zjedli prvý chod, odcestovali na vytúženú svadobnú cestu. Zo Zuzaninho rozprávkového domčeka sa vykľul normálny dedinský domec, ktorého polovicu domáci prenajímali tatranským hosťom. Utrmácanému z cesty mi však bolo všetko jedno, a tak som ani veľmi neprotestoval, keď ma moja novopečená žienka poprosila, aby som ešte túto noc spal vo vedľajšej izbe, lebo je veľmi unavená a necíti sa dobre.

Ráno ma však čakalo ďalšie prekvapenie. V jedálni pri sviatočne prestretom stole sedela pri raňajkách nielen moja žena, ale vedľa nej štebotala ostošesť aj jej kamarátka Irma. „Predstav si, drahý, Irma dostala mimoriadnu dovolenku, a tak som si myslela, že by tu mohla bývať s nami – veď tu máme dosť miesta,“ povedala takým tónom, akoby bolo celkom normálne a bežné absolvovať svadobnú cestu v trojici.

Obe na mňa pozerali s úsmevom a Irma hneď dodala, že nás vraj nemieni rušiť a urobí si svoj vlastný program. Nijako sa mi to nepozdávalo, a predstava, že strávim medové týždne so Zuzkinou kamarátkou, ma privádzala do zúfalstva. No nechcel som náš krehký vzťah pokaziť hneď na začiatku, a tak som len naprázdno prehltol a mlčky prikývol.

PREČÍTAJTE SI AJ TOTO PRIZNANIE:
Nemôžem žiť s ním, ani bez neho

Pravdaže, všetko bolo inak, ako som si vysníval. Irma bola na nás po celý čas doslova nalepená, chodila s nami na všetky výlety, sedela pri nás pri každom jedle, a keď sme sa vybrali večer zatancovať si, Zuzka vyhlásila, že chuderka Irma predsa nemôže zostať sama doma, a tak sme ju vzali so sebou. Najhoršie však boli noci. Irma nemohla spať v tej izbe, kde som ja strávil prvú noc, lebo tam vraj ťahá a tlačí ju posteľ. „Vieš čo, drahý,“ prišla hneď s výborným nápadom moja milá žienka, „Irma predsa môže spávať so mnou. Veď my máme na všetko dosť času, nemusíme sa do ničoho hnať, a aj tak mám teraz svoje dni. A ty sa aspoň po túre lepšie vyspíš.“ Viete si to predstaviť? Bola to skrátka jedna tragická fraška a ja som v nej hral úlohu hlupáka.

Vtrhol som do spálne
Mal som toho už po pár dňoch plné zuby. Celé noci som sa prevaľoval sám na posteli a z vedľajšej izby, našej mladomanželskej spálne, sa po celú noc ozývalo veselé chichotanie. Došlo to až tak ďaleko, že už aj cez deň sa dámy bezo mňa vybrali vraj na nákupy do Starej Lomnice. Priznám sa, nevedel som, čo robiť a po bezcieľnom blúdení po okolí som napokon skončil pri poháriku v miestnom hostinci. Zrazu ma ktosi mocne udrel do chrbta. „Servus Ferdiš, si to ty? Čo tu robíš?“ usmieval sa mi do tváre môj bývalý spolužiak z univerzity.

Keď som mu potúžený pálenkou vyrozprával svoj príbeh, len sa čudne uškrnul a nič nepovedal. Až keď mal aj on v sebe zopár pohárikov domácej slivovice, rozviazal sa mu jazyk. „Vieš ty kamarát, koho si si to vlastne zobral? Ja pochádzam z tej istej dediny ako tvoja žena a Zuzanu i jej rodinu dobre poznám. Vieš čo sa o nej v dedine odjakživa hovorilo? Že je skrátka iná a viac ako chlapi ju priťahujú ženy. Dokonca ju vraj prichytili v komore s jednou kamarátkou, ako sa tam milkovali. Bol z toho dosť veľký škandál a jej pobožní rodičia ju vyhodili z domu. Chceli ju celkom vydediť, no zrazu sa zjavila u nich so svojím snúbencom. Tak sa teda všetko ututlalo a bola svadba. Nevedel som, že ten ženích si bol práve ty! Bol by som ťa varoval!“

Počúval som jeho rozprávanie a napriek pálenkou otupenej mysli mi konečne ako v skladačke všetky dieliky zapadali jeden do druhého. Zrazu som uvidel celý obraz taký, aký naozaj bol. Vyschlo mi v hrdle a v hrôze sa mi zježili všetky chlpy na tele. Určite mi aj vlasy stáli dupkom. Ledva som vládal dostať zo seba pár viet na rozlúčku a utekal som do nášho prechodného domova. Necítil som chlad ani zimu, hnala ma len nejasná túžba všetku tú hanbu nejako zmiesť zo sveta.

Zuzana s Irmou už boli vo svojej izbe a v jedálni na stole ma čakala už len vychladnutá večera. Ani som sa nevyzliekol, a tak ako som bol, vtrhol som do spálne. To, čo som uvidel, mi úplne vyrazilo dych: Na posteli, ktorá mala byť naša mladomanželská, sa v ľúbostnom ošiali vášnivo zvíjali dve nahé ženské telá. Vo chvíli, keď som po prvý raz zbadal obnažené prsia svojej ženy, ktoré nehanebne láskala iná žena a do uší sa mi zarezali vášnivé stony dvoch roztúžených mileniek, myslel som si, že zošaliem. Hrôzou? Túžbou? Žiaľom? Ani sám neviem… keby som nebol zastonal, asi by si ma ani nevšimli. Bol to taký šok, že si už ani nepamätám, čo som vlastne presne spravil. Keď som však zrazu precitol, Irma už nebola v izbe a ja som sa polonahý nešikovne pokúšal konečne milovať so svojou ženou. Kričala a s hnusom ma odtískala od seba, až sa jej podarilo zhodiť ma zo seba i z postele… Potom schmatla šaty a ušla von oknom. Už nikdy sa nevrátila. Iba na druhý deň poslala slúžku po svoje veci.

Keď som sa zo všetkého trochu spamätal a chcel som podať žiadosť o rozvod, prišla mi zo súdu zásielka. Moja žena ma žalovala za znásilnenie a kruté zaobchádzanie. Rok trvalo, kým sa mi podarilo ako-tak sa očistiť, no musel som jej vyplatiť aj tučné odškodné a pri rozvode si vysúdila aj náš byt. Nakoniec som bol rád, že som z toho vyšiel s čistým štítom a nemusel som ísť do väzenia. No v mestečku, kde ma každý poznal, som už nemohol zostať. Našiel som si miest na druhom konci republiky a trvalo desať rokov, kým som konečne prekonal svoju traumu a opäť som sa oženil. Tentoraz šťastne. Ale to je už iný príbeh.

Toto priznanie vyšlo v časopise Moderná žena.