Príhoda, ktorú chcem opísať, sa stala v júli pred vyše tridsiatimi rokmi v blízkosti obce Východná, v prekrásnom údolí Čierneho Váhu. Stala sa nám, trom rodinám, bývajúcim vtedy ešte na novom sídlisku v južnej časti Bratislavy. Dlhodobé priateľstvo našich rodín uplietli naše manželky, ktoré sa spoznali počas čakania v poradni detského lekára.
Ja s manželkou Jankou sme mali dcéru Zuzku, malý Maťko mal pribudnúť do rodiny až o štyri mesiace. Zvyšné dve rodiny už mali po dve deti vo veku od šesť do sedem rokov, najstaršia Tánička mala osem. Práve jej mama, zamestnankyňa Akadémie vied, objednala pre nás na júl desať dní pobytu v chate v chránenom prírodnom území, pretože počas celého roku tu vedátori skúmali zmeny v okolitej prírode. Chata usadená pod horou, na lesnej lúčke pri Čiernom Váhu s výhľadom na majestátny Kriváň, bola od obce Východná vzdialená tri kilometre.
Bola to naša prvá spoločná dovolenka. V sobotu po obede, v prvý deň dovolenky, sme si my, traja chlapi spolu s deťmi, vyšli na prechádzku k Váhu. Nebolo to celkom dobrovoľne, naše polovičky si chceli spokojne poklebetiť o receptoch, výhodách domáceho zavárania a samozrejme, o našej bezradnosti pri výchove detí. Po príchode na malú lúčku, kde Váh bol čiastočne prehradený skalami a vytváral malé jazierko, sme uvideli dodávkové auto.
Pri ňom troch chlapov oblečených v zelených rovnošatách spolu so šiestimi deťmi vo veku, ako naše. Po pozdravení, ako sa to v hore a v slušnej dedine patrí, sme sa dali do reči. Boli to obyvatelia Východnej, rybári, ktorým deti tiež „pribalili“ manželky. Na našu otázku, prečo nemajú nahodené udice, odpovedali, že loviť pstruhy a súčasne dávať pozor na deti, je nemožné. „Ale niečo v sieťke máme,“ smejú sa a vyťahujú z chladnej vody fľašku, že vraj východnianskej Alpy, ktorá voňala po plodoch borievok. My sme zas ponúkli západniarske vínko, ktoré pomenovali na paštikárske.
Po viacnásobnom ochutnávaní oboch mokov sa nálada uvoľnila a začala sa diskusia. Prečo nás, tých, čo bývame v Bratislave, volajú paštikári? Odpovedali, že preto, lebo kam prídeme, otvárame vraj iba konzervy, obaly ktorých špatia neskôr miesto ich odpočinku. My sme na oplátku referovali, že keď sme prechádzali po obci, na hlavnej ulici bolo vidieť iba občanov tmavšej pleti, a tak sme si mysleli, že tu iní nebývajú. Odpoveď znela, že oni, gádžovia, sú buď v robote alebo v krčme na amfiteátri, kde sa konajú folklórne slávnosti, kam negádžovia nevkročia.
Došlo aj na futbal. My sme sa hrdili tým, že máme možnosť na vlastné oči vidieť najlepší futbal. Oni tým, ako sa vedia pobiť s fanúšikmi z Dovalova alebo Važca, ktorí častokrát cez bodľačie upaľujú domov, aby predišli neželanej výplate. Ťažko sa im dalo vysvetliť, prečo budova rozhlasu je ako obrátená pyramída. Im sa zasa ťažko hovorilo o tom, kde rastú trofejné hríby. Teda dubáky, pretože iné nezbierajú.
Došlo aj na súperenie v kopaní do lopty, ktorú sme si vypožičali od detí. Tie už spoločne chytali Jánošíka, neskôr zlodejov a ukrytých Indiánov s tvárami pomaľovanými bahnom. Slnko kleslo za horu, obsah fľašiek sa vyparil a futbalový zápas medzi paštikármi a Východňancami sa skončil dohodnutou remízou. Už iba pozháňať pomaľované deti a rušať k ich určite nedočkavým mamičkám.
Ešte absolvovať detský uplakaný večerný kúpeľ a mohli pokračovať v riešení ženských problémov, ktoré si väčšinou vytvárajú sami. My spokojne pri vínku hodnotíme nových kamarátov, ktorých sme pozvali na nedeľu večer na opekanie mäsa, ku ktorému sľúbili priniesť ich dlhé horniacke klobásy a slaninku, údené vraj v komíne. Zrazu pohodu narušili rozhnevané hlasy žien. Tie pri umývaní zistili, že chýba naša Zuzka a miesto nej umývajú šticu chlapčeka, ktorému doma hovoria Ondrík. Čo robiť? Mobilné telefóny ešte neničili naše uši a nervy a my ani nevieme, kde tí naši noví kamaráti, ktorí majú našu Zuzku, presne bývajú. Nálada v chate bola dusná. „Čo ak sa malej niečo stane? Veď to mohli byť aj zlodeji detí.“
„Boli to obyčajní chlapi a navyše aj rybári a tí berú radšej ryby ako deti.“
„No jasné, určite ste spolu pili, veď ten demižónik, ktorý ste brali so sebou, je prázdny.“
„To nie je pravda. Vínko slušne ochutnali, pochválili a ponúkli nás silnejším trúnkom. Neboli škrobi.“
„A je to tu! Taká nezodpovednosť! Veď z vás razí ako z pálenice. Určite ani neviete, ako sa volali.“
„Tak to vieme presne: Pišta, teda Štefan, Milan a Vinco, ktorý robí vraj na MNV. A všetci vedia hrať futbal a zajtra prídu k nám na opekanie a sľúbili, že nám ukážu dobré miesta, kde rastú dubáky.“
„Zajtra? Panebože, to máme čakať, kým nám Zuzku prinesú?! Nevidíte, že Janka je druhom stave a stres jej môže spôsobiť problémy? Berte auto, Ondríka a švihajte do dediny popýtať sa, kde býva ten Vinco z národného výboru a prineste Zuzku.“
„To nejde. My sme riadne ochutnali domácu borievkovicu a šoférovať nemôžeme.“
„Tu máte silnú kávu, na aute nechajte blikať smerovky a do dediny choďte tou cestou, ktorou zvážajú drevo, a nie po hlavnej. Tam vás určite nezastaví kontrola. A keby aj, povedzte, že ste v stave núdze, v ohrození života. Veď tak aj vyzeráte.“
Čo nám ostávalo? Po pomalej jazde hrboľatou cestou sme sa v prvom dome popýtali na Vinca z MNV. U neho doma nám otvorili tri uplakané ženy. Ako sme sa z ich náreku dozvedeli, jedna z nich je mama Ondríka, s ktorým sa za ešte väčšieho vzlykotu objímala a bozkávala, hoci sa mu to nepáčilo. Po chvíli, nás ponúkli čajom a koláčmi a oznámili, že ich muži nasadli do dodávky a vezú Zuzku na našu chatu. Zrejme išli hlavnou cestou, a tak sme sa minuli. Pohostenie sme odmietli, ale sme aj ich pozvali spolu s deťmi na opekačku.
Ako inak… Zostávajúci čas dovolenky bol nádherný. Chytanie pstruhov vo Váhu, zbieranie dubákov na miestach, kam chodia iba tí skutoční znalci hríbov a občas aj medvede. Spoločné výlety po prekrásnom Hornom Liptove a družné posedenia, kde mali prvé slovo už spokojné matky o tom, ako treba vychovávať deti, podľa možnosti bez častých zásahov ich otcov. Neskôr, už ich deti prichádzali na prázdniny k nám na dolniaky a naše na oplátku k nim. Aj ich otcom sme ukázali pekné miesta na rybačku pri Dunaji a krásu Malých Karpát. Dokonca videli na vlastné oči, že v tej obrátenej pyramíde pracujú ľudia bez toho, aby sa zrútila. A ten obrátený stôl je vlastne hrad, ktorý v tom čase ešte rekonštruovali. Roky ubehli, ale priateľstvo našich troch rodín vydržalo dodnes. Iba s tým rozdielom, že už ako dedkovia, či starí otcovia dávame väčší pozor na ratolesti našich detí.
Najnovšie komentáre