„Prestaň, vieš, na čom sme sa dohodli. Povedala som ti, že sa budeme stýkať, len ak prestaneš s tými rečami. Sme len kamaráti a nič viac medzi nami nebude!“
„Urobil by som pre teba všetko na svete. Vieš, že ťa milujem. Veľmi ťa milujem.“
„Prosím ťa, nerob mi to ťažším. Nemôžeš sa takto správať. Prepáč, už radšej pôjdem.“

Odchádzala som s pocitom viny. On ma miloval, ale ja jeho nie. Teda niečo som k nemu cítila…

Nevyznala som sa v sebe. Ale mám priateľa, s ktorým som už sedem rokov. Nemôžem Martina opustiť, ublížila by som mu tým. Možno sa bojím zmeny, ale určite je to tak lepšie. Viem, ako sa Peter trápi. Asi by som sa s ním mala prestať vídať, aby som mu neublížila ešte viac. Stále mi to vŕtalo v hlave. Myslela som na obidvoch. Sú takí rozdielni. S Martinom sme toho prežili veľa. Zoznámenie, dovolenky, hádky, udobrenia. Funguje nám to dobre, mám ho rada. Lenže Peter je iný, taký citlivý. Urobil by pre mňa čokoľvek. Poznám ho dva roky. Je to báječný chlapec, pekný, pozorný, milý. Niekedy naňho myslím, ale nič viac.

Na druhý deň som za Petrom zašla.
„Nesmieme sa už vidieť. Vidím, ako ti to ubližuje.“
„Nie, prosím ťa, nerob to. Už ti nebudem nič hovoriť. Žiadne, že ťa milujem a tak. Prosím ťa, len neodchádzaj!“
„Nemá to zmysel.“
„Má! Všetko má zmysel, veľmi by ma to mrzelo. Nerob to, prosím.“
„Nemôžem inak, prepáč.“

Odchádzala som k dverám, keď ma chytil a pobozkal. Chvíľu som ho nechala, ale potom som sa rýchlo spamätala.
„Čo to robíš? Zbláznil si sa?“
Otvorila som dvere, tresla som nimi a utekala som, ako sa len dalo. Srdce mi búchalo. To sa nemalo stať. Išla som za Martinom, mali sme ísť na večeru.
„Ahoj, miláčik,“ objal ma.
Spomenula som si na objatie Petra a prudko som sa odtiahla.
„Čo sa deje?“ zaujímal sa Martin, zrejme som ho prekvapila.
„Nič.“
„Tak ideme?“ usmial sa a chytil ma za ruku.

Objednali sme si výborné cestoviny. Práve keď Martin odbehol na toaletu, prišla mi esemeska od Petra: Prepáč mi, prosím, už ťa nechám na pokoji. Nebudem ťa trápiť. Odchádzam preč, tak to bude najlepšie. Už sa neuvidíme. Maj sa. Peter.

Vyhŕkli mi slzy. Je koniec. Vedela som, že sa to stane, ale poriadne ma to zobralo. Slzy mi tiekli po tvári. Martin sa vracal k stolu. Rýchlo som si utrela slzy, aby nič nezbadal. Usmial sa na mňa:
„Aká si dnes pekná. Veľmi ti to pristane.“

Po večeri sme sa išli prejsť. Rozprávali sme sa o všetkom možnom, smiali sme sa. Pohladkal ma po vlasoch, pritisol k sebe a vášnivo ma bozkával. Potom sa odrazu odtiahol.
„Vieš, je ťažké ti to povedať. Si veľmi krásne a inteligentné dievča.“
„Čo mi chceš povedať?“ opýtala som sa s úsmevom a rozmarne som ho postrčila.
„Sme spolu dlho a ja viem, že nám to klape,“ povedal ticho.
„Viem a veľmi ťa ľúbim.“
„Nie, to som nechcel. Sme spolu dlho, si báječná…“
„Tak to už povedz, do toho, ja nehryziem,“ smiala som sa. Mala som trochu vypité, tak mi pripadal smiešny.
„Myslím, že je čas na zmenu. Je koniec.“
„Ty si dnes vtipný,“ konštatovala som so smiechom.
„Myslím to vážne. Vieš, spoznal som niekoho iného.“ Zrazu mi začalo dochádzať, čo mi hovorí.
„Sme spolu sedem rokov, je čas zmeniť to. Tak to býva, nemôžeme byť spolu večne.“
„Kde si sa s ňou zoznámil? Ako dlho ste spolu?“ nemohla som sa prebrať zo šoku.
„Sme spolu tri mesiace. Nechcel som ti to hovoriť. Zoznámili sme sa v jednej reštaurácii.“
„A to si spal s ňou aj so mnou? Robíš si zo mňa blázna? Som ti na posmech?“
„Nerob scény. Je to ťažké aj pre mňa.“
„Tak pre teba je to ťažké! Chudáčik malý, nemám ti dať vreckovku?“