Láska je nevyspytateľná. Nemožno ju predvídať, naplánovať, ani odložiť na neskôr. Jednoducho – zrazu je len tu a nepýta sa, či prišla vhod. Ak váhame, či je to tá pravá, alebo čakáme, čo vyrieši za nás čas, môže sa stať, že zrazu jej niet a rozplynie sa ako hmla. Ostanú len spomienky…
Nikdy som si nemyslela, že sa mi život tak zamotá, že v určitom okamihu budem stáť pred osudným rozhodnutím: buď – alebo. Nič medzitým. Zlatá stredná cesta v niektorých prípadoch skrátka nejestvuje. Všetko sa to stalo už pred mnohými rokmi, v čase, keď mladí muži u nás ešte museli absolvovať vojenčinu. Tí, ktorí nešli na vysokú školu, rukovali na dva roky a vysokoškoláci na rok. Veruže, bývalo to ťažké lúčenie. Aj ja som mala chlapca, s ktorým som chodila tri roky a po jeho návrate z vojenčiny sme plánovali svadbu. Ani mi len na um nezišlo, že by to všetko ešte mohlo byť ináč.
Veľmi sme za sebou smútili, písali sme si srdcervúce listy a spoločne sme rátali dni, ktoré ostávali do jeho civilu. Keď ma kamarátky ťahali na diskotéky alebo len tak von, zabaviť sa, odmietala som ich, pretože bez môjho chlapca ma to nebavilo. Prešla zima, jar a rozbehlo sa i leto, ale pre mňa nič z toho nemalo čaro. Život mal pre mňa tú pravú príchuť iba vtedy, keď môj chlapec prišiel na „opušťák“ alebo keď som išla ja za ním.
Keď sa už rodičia nemohli pozerať na to, ako sa trápim, prehovorili ma, aby som išla s nimi na dovolenku k moru – vtedy ešte do Juhoslávie – vraj aby som z toho leta aspoň niečo mala. Najprv sa mi veľmi nechcelo, ale napokon som sa predsa len nechala presvedčiť. Počasie bolo nádherné, more fajn a ľudia okolo nás priateľskí a príjemní. Môj smútok za domovom a za chlapcom na vojne ma v inom prostredí začal pomaly opúšťať a ja som sa zrazu na svet začala dívať inými očami. Mojej pozornosti neuniklo, akými lačnými očami sa na mňa pozerali muži navôkol a čo všetko boli ochotní urobiť iba preto, aby upútali moju pozornosť. Nečudo – bola som
mladá, pekná, štíhla a dlhovlasá blondínka s modrými očami a také sa južanom vždy páčili. Brala som to však s rezervou a ich ponuky a pozvania som s úsmevom odmietala – o nič predsa nešlo a po žiadnom vzťahu som netúžila.
Hneď na druhý deň nášho pobytu do môjho pokojného života a ťažko nadobudnutej rovnováhy vstúpil Zoran. Nie, nebol to žiaden „plážový inžinier“, ale budúci inžinier, ktorý si ako študent vysokej školy privyrábal v našom hoteli na recepcii. Keď sa naše pohľady po prvý raz stretli, srdce sa mi rozbúchalo ako bláznivé. Vlastne som sa išla niečo opýtať na recepciu a ten moment sa nám stal osudný. Vo chvíli, keď ma zbadal, usmial sa tak zoširoka, že som sa neveriacky obrátila, či náhodou nezbadal niekoho známeho. Nie, nečakal, ale pohľad, akým sa na mňa pozeral a úsmev, ktorý mal na perách, akoby hovoril, že práve na túto chvíľu a na mňa čakal celý svoj život.
Mala som pocit, že jeho tmavé oči ma hypnotizujú a že mi vidí až do najskrytejšieho kútika duše. Veľmi rýchlo sme sa skamarátili, pretože na rozdiel od iných mužov mi nedával hlúpe návrhy, ani nemal dvojzmyselné poznámky na moju adresu. Bol vysoký, tmavý, čiernooký a mojej pozornosti neuniklo ani jeho pekné a vyšportované telo. Keď ma jedného dňa po službe pozval na zmrzlinu, nebránila som sa – dôverovala som mu.
Začali sme sa zhovárať a ja som zrazu mala pocit, že sa poznáme celý život. Zdôverila som sa mu, že mám chlapca na vojne, aj on mi povedal o svojej láske, ktorá je vraj o tri roky staršia od neho a s ktorou sa plánuje oženiť. V tom čase však bola u svojich rodičov na opačnom konci vtedajšej Juhoslávie. Hovorili sme o svojich plánoch, o svojich láskach, ale hlboko vo svojom vnútri každý z nás už vtedy cítil, že ide o čosi viac ako iba o obyčajné a bezstarostné táranie.
– Veľmi sa mi páčiš, – povedal mi celkom nečakane, keď sme sa v posledný deň nášho pobytu po večeri boli prejsť pri mori a chytil ma za ruku.
– Nie, Zoran, to predsa nemôžeme, – zháčila som sa a snažila som sa mu vymaniť. On však bol rýchlejší a zovrel ma vo
svojom náručí tak pevne a súčasne vrúcne, že som rezignovala. Chvela som sa na celom tele, keď ma objímal a s túžbou v očiach šepkal:
– Prepáč, nemôžem za to – je to silnejšie ako ja… ja ťa milujem! – snažila som sa niečo namietať, ale on bol rýchlejší – umlčal ma bozkom – takým dlhým a vášnivým, až sa mi z toho zamotala hlava a ledva som popadla dych.
– Viem, nemá to logiku, – snažil sa vysvetľovať. – Mám svoje dievča rád, aj ty máš rada svojho chlapca, ale cítim, že to, čo je medzi nami, nie je len obyčajný flirt. Milujem ťa! Túžim po tebe! A vôbec si neviem predstaviť, ako budem ďalej bez teba žiť!
Kľakol si predo mňa, objal ma okolo drieku a tvár zaboril do mojej širokej sukne, ktorú vietor rozfukoval na všetky strany. Zrazu som cítila, že jeho oči sú vlhké.
Nevedela som, čo mám robiť – bezradne som mu zaborila ruky do hustých, vlnitých vlasov a začala som ho hladkať, vyzývajúc ho:
– Zoran, vstaň, prosím ťa, mali by sme už ísť…!
Ako som sa však k nemu sklonila, v snahe dohovoriť mu, plný túžby ma strhol k sebe na zem a začal ma objímať a bozkávať.
Už som sa mu ďalej nevládala brániť… Sedeli sme vedľa seba na nočnej pláži, more šumelo a on mi šepkal do uška tie najnežnejšie slová, akých len v tej chvíli bol schopný. Bolo to opojné, vzrušujúce i nebezpečné súčasne. Bola som si však vedomá toho, že Zoran mi neublíži a že pár bozkov na pláži predsa nič neznamená…
– Mali by sme už ísť, – povedala som, keď sa mi zdalo, že Zoran začína byť vášnivejší, ako som bola ochotná pripustiť.
– Dobre teda, ale poďme si ešte naposledy zatancovať.
Mlčky som súhlasila a išli sme na diskotéku. Sotva čo sme prišli a Zoran objednal niečo na pitie, začali hrať jeden z najpopulárnejších slaďákov toho leta. Začali sme tancovať. Nebol to však obyčajný tanec, ale z jeho strany to najvášnivejšie vyznanie lásky. Cítila som, že po mne túži, i to, že mu už dlhšie nedokážem odolávať. Keď ma počas tanca začal zasypávať
vášnivými bozkami na krk a ramená, už som sa nebránila. Ani potom, keď mi cestou do hotela chcel ešte ukázať izbičku, kde býva… Vedela som, že by som tam nemala ísť, ale telo mi zmietala sladká túžba, ktorá zdravý rozum úplne umlčala. Z jeho izby si veľa nepamätám, ale to, čo sa v nej dialo, keď sme za sebou zavreli dvere, si zapamätám navždy.
Vrhol sa na mňa s takou spaľujúcou túžbou, že ďalej odolávať bolo nemožné. Bol neskutočne vzrušený, vášnivý, nežný i dravý súčasne… milovali sme sa spolu po prvý i posledný raz súčasne. Podvedome sme to obaja cítili a možno práve to bolo ešte vzrušujúcejšie a spaľujúcejšie… nádherné.
Na druhý deň sme cestovali domov a Zoran sa prišiel so mnou aj rozlúčiť. Na rozlúčku ma objal, pobozkal a povedal mi, že som jeho osudová žena a že určite za mnou príde.
Neklamal – prišiel asi po mesiaci a priniesol mi snubný prstienok. Takmer som odpadla od prekvapenia. Všetko mal dopodrobna premyslené – chcel sa so mnou oženiť. Vraj to už povedal aj svojmu dievčaťu – bola z toho smutná, ale ešte by mu vraj odpustila, keby som ho odmietla. Neverila som vlastným ušiam.
Srdce mi síce pukalo, ale musela som sa rozhodnúť. Rozhodla som sa pre iného a Zoranovi som dohovárala, aby na mňa zabudol. Nezabudol a pravidelne mi písal, dúfajúc, že si to ešte rozmyslím. Potom sa na nejaký čas odmlčal a ja som si vydýchla, že na mňa konečne zabudol. Medzitým som sa vydala a myslela som si, že možno sa aj on oženil. Mýlila som sa.
Jedného dňa mi prišiel list z Juhoslávie – nebol však písaný jeho rukou. Písalo ho dievča, s ktorým chodil, keď sa do mňa zaľúbil. Dozvedela som sa, že Zoran je už mŕtvy – zabili ho počas vojenského konfliktu, ktorý tam v tom čase vypukol. Chcela len, aby som to vedela, pretože jeho srdce do poslednej chvíle patrilo mne…
________________
Príbeh je z knihy Janka Vančová: Hriešne spovede, Plat4M Books, 2012.
Najnovšie komentáre