Rozhovor s nestorom slovenského ovocinárstva Ivanom Hričovským

Naša vlasť je v histórii známa starou ovocinárskou tradíciou. Na území Slovenska sa pestovalo ovocie už v hlbokom praveku. Prispievalo to k trvalému usídľovaniu obyvateľstva aj k jeho kultúrnosti. Pri rozširovaní kresťanstva vznikali záhrady najmä pri kláštoroch a z nich sa nové druhy a odrody rozširovali po celom okolí. V zahraničí nás preslávili najmä naše domáce slivky. V stredoveku sa ovocinárstvom zaoberali najmä mnísi v kláštoroch a kňazi na dedinách. Najväčší rozmach v našom svete zažilo ovocinárstvo v 19. storočí. Známym ľudovým výskumníkom u nás bol Ľudovít Orfanides. Mal veľké zásluhy na popularizácii ovocinárstva aj medzi mládežou. Neskôr vznikla ovocinárska spoločnosť a v modernej histórii výskumné ústavy – tu treba spomenúť priekopníka Viktora Buchtu. Známa osobnosť je Gustav Čejka a ďalší vynikajúci ovocinári.

Ktorý ovocinár na vás mal najsilnejší vplyv?
Bol to práve známy Gustav Čejka, ale aj viacerí miestni ovocinári, ktorí rozmnožovali ovocné dreviny vo svojom pôsobisku, napríklad Jožko Labaj vo Veľkom Rovnom alebo Filip Sunega v Bytči a ďalší starí ovocinári po celom Slovensku, ktorí to vedeli nielen povedať ústne, ale vedeli aj zavrúbľovať, zaočkovať, ovládali rez a dokázali odporučiť ľuďom konkrétne odrody. O mojom budúcom povolaní však zrejme rozhodlo priamo otcovské zaúčanie, on mi dal nasmerovanie. Otec ma poslal aj na Brniansku univerzitu do Lednice na Morave. Dnes máme vynikajúce školy aj na Slovensku – v Nitre, v Modre, v Rakoviciach alebo v Piešťanoch.

Prečítajte si:
Ivan Hričovský:
Dôležité sú pre mňa tri vlastnosti

Ako vyzerali záhrady, keď ste boli chlapec?
Pochádzam z Horného Hričova pri Žiline. Keď som rástol ako jedno z piatich detí, boli tieto kraje preslávené veľkou tradíciou záhrad a predzáhradiek. Záhrady mali väčšinou úžitkový charakter, dnes prevláda okrasno-úžitkový. Záhrada bola základom zdravia a krásy každej dediny, každého mesta. Možno by som použil slová rakúskej spisovateľky Eschenbachovej, ktorá sa pýta: „Čože je to mesto na tejto zemi? Čože je to dedinka a čože je to záhradka? Môže to byť aj spóra na šupke hnijúceho zemiaka, ale pozor, môže to byť aj červeň na slnkom ožiarenom líčku dozrievajúceho jabĺčka.“ A takéto boli záhrady môjho detstva.

Ako to vyzeralo konkrétne u vás?
Sami sme mali veľkú záhradu, kde som pomáhal svojmu oteckovi okopávať, rezať, oberať a mal som aj šesť rodín včiel už ako chlapec. Nevedel som si záhradu bez včiel ani predstaviť. Otázka opeľovania je životodarná pre stromy a, samozrejme, aj pre výborný med pre zdravie človeka.

Čo ste prevažne pestovali?
Boli to najmä jablone a hrušky, i keď sme nemali taký sortiment ako dnes. Boli to väčšinou staré osvedčené odrody. Z jabloní kožôvky – kožená Raneta zimná, Boskopské, Parkerov jadernáč a ďalšie, ktoré mali tú výhodu, že neboli červavé. Obaľovač jablčný sa do ich tvrdých šupiek nedostal. Ďalšou neodmysliteľnou odrodou bola Jonatan, aj keď je citlivejšia. Takisto sme mali Matkino, Batul, Zvonkové, Gdanský hranáč, Míšenské, Ušľachtilé žlté, Jakubky.

Prečítajte si:
Ivan Hričovský:
Sezóna sa pre ovocinára nikdy nekončí

Ako ste uskladňovali úrodu?
V tom čase nejestvovali chladničky ani iné moderné zariadenia, jabĺčka sme skladovali v sene, slame, v zboží. A často, keď jabĺčko na jeseň padlo do trávy, na jar ste ho našli neporušené.

Aké podpníky sa vtedy používali? A aké odrody hrušiek ste pestovali?
Jablone aj hrušky sa pestovali na podpníku plánky, neexistovala M9 a podobne. Stromy boli veľké a veľké boli aj záhrady. Pokiaľ ide o hrušky, nedajú sa ani prirovnať k dnešným odrodám. Boli to napríklad Chlebôvky. Jedna hruška ma zasýtila ako porcia chleba. Ďalej to bola Špinka, Krvavnička, po ktorej aj dnes ľudia stále volajú. Ďalej to bola Voňačka letná, Magdalenka, Muškatelka sivá, Lepinova, Okruhlička a ďalšie. Ich rozširovanie bolo samostatnou disciplínou. Mali obrovský význam z hľadiska zdravotného i okrasného.

Prečítajte si:
Ivan Hričovský:
Keď môžem poradiť, hneď mám lepší deň!

Aké slivky sa pestovali predtým než sa objavila šarka?
Šarku po prvýkrát zistili v Bulharsku v Plovdive približne v čase, keď som sa narodil. Na Slovensku sme ju zaevidovali až v roku 1954 v oblasti Trenčína. My sme pestovali nádherné Durandzie, ktoré síce nešli od kôstky, ale boli výborné na pálenie aj lekvár. Neodmysliteľne najlepšou slivkou doteraz bola Bystrická, žiaľ, je veľmi citlivá práve na šarku. Bystrická muškátová mala nádhernú vôňu, ktorou sa jej doteraz žiadna nepodobá. A takisto to bola pomerne veľká slivka Vlaška a mirabelky.

Koľko stromov ste vysadili? Stačí približne.
Na túto otázku sa nedá odpovedať. Každý rok navštívim okolo 60 – 70 záhrad, kde pomáham. Často spolu kopeme jamy, sadíme stromy s miestom očkovania nad zemou, nasleduje praktická ukážka rezu, nedá sa to oddeliť… sú to tisíce stromov. Aj v čase môjho detstva to bolo bežné, robili sa výstavky ovocia a zeleniny, obrovskú úlohu v tom zohrávali učitelia, ktorí s deťmi obchádzali chotáre.

Prečítajte si:
Ivan Hričovský:
Mladí chcú mať namiesto ovocia a zeleniny v záhradách tuje

Čo sme od tých čias nenávratne stratili a čo naopak získali? V čom vidíte perspektívy do budúcna?
Už ako decko som pochopil, že nie všetky druhy sa dajú pestovať v každej oblasti. Odborne sa tomu vraví pôdno-klimatická rajonizácia. V tom čase som u nás v záhrade nevidel marhuľu či broskyňu. Dnes sú bežné pri Žiline či dokonca aj pri Námestove. Vývoj šľachtenia šiel neuveriteľne dopredu a priniesol celý rad odrôd a podpníkov aj v rámci týchto teplomilných druhov vhodných aj do okrajových oblastí. Obrovské uprednostnenie by malo dostať drobné ovocie. Napríklad po štúdiách som nastúpil do konzervární v Mikuláši, kde som mal za úlohu vybudovať 50-hektárovú plantáž drobného ovocia v nadmorskej výške 550 – 650 m. n. m. Deväť rokov som na takmer terasovitých svahoch pestoval nádherné maliny, jahody, ríbezle, egreše, ktoré šli nielen do konzervárne, ale aj na trh v Žiline, Košiciach, v Bratislave. Dnes bratislavské, košické ani žilinské deti prakticky nevedia, čo je egreš, lebo takéto plantáže zanikli. A aj tu je úlohou nášho časopisu, aby sa ich pestovanie znova rozšírilo do našich záhrad a sadov.

ZHOVÁRAL SA JÁN LITVÁK